A tak sme sa v Káthmandú stretli. A to, že sa Zbojovi a Ang Karmovi podarilo za neuveriteľné dva dni vybaviť povolenie na výstup na Everest z nepálskej strany cez južné sedlo, bol viac než zázrak.
To im znovu dalo šance na vrchol, aj keď už bol šibeničný dátum. Ale počasie na Evereste je tentoraz dobré, a to je veľký plusový bod. Naša skupina pôjde preskúmať priechodnosť sediel pre nosičov v hraničnom hrebeni s Tibetom, na ľadovci Langtang a Langshisa.
Keďže sme boli na to pripravení technicky aj morálne, v nedeľu
ráno 15. apríla trinásti nosiči, dvaja šerpovia, sirdár, kuchár a my šiesti – ja, Jana Hrašnová, Jozef Srogončík (Kapor), Janka a Michal Drobní a Marián Khandl, sme vyrazili busom. Cestou do Balepi, ktorú by u nás neriskoval ani jeep, začalo to, na čo som sa tak tešil.
Že nám celých 20 dní pršalo a snežilo, poviem hneď na začiatku. „Šiva“ nás nemal rád, ale náš entuziazmus nepovolil. A tak sme sa predierali údolím riečky Balephi Khola. Hóóre, dóóle, mokrým pralesom plným pijavíc, hadov, pavúkov, opíc a divého dobytka, cez hrebene a hrebienky, schody z koreňov a skál, cez neschody, v čvachtanici a machu plnom krásnych kvetov. Stretali sme úžasných ľudí, pastierov dobytka, ktorí nás napájali Changom.
My sme im ošetrovali deti, ktoré pri nedostatočnej hygiene mali zapálené oči a od bĺch a komárov štípance rozškriabané do škaredých hnisavých rán. Stretali sme ľudí, ktorí s úžasom hľadeli na Janin mahagónový preliv. S otvorenými ústami, plnými krásnych zubov, vypytovali prázdne PET fľaše, ktoré boli pre
nich „majland“. Stretali sme ľudí, ktorí si na svojich políčkach 5 x 2 metre drevenými pluhmi orali kamenistú pôdu, kde pestovali kukuricu, zemiaky a žitko. Stretali sme ľudí, ktorí vo svojich kamenných a prútených obydliach, ktoré obývali spolu s kravkami, kozičkami a nejakým tým kohútom a sliepkou, boli v podstate šťastní a nepotrebovali k životu civilizačné výdobytky tlačiace sa do Nepálu zo všetkých strán spolu s maoistickou propagandou. Boli to väčšinou utečenci z Tibetu, čo prezrádzali ich široké rysy.
Pomaly sme došli až k Tilman Passu – bráne na ľadovce Langtang a Langshisa, kde sme sa zastavili, lebo tam bolo veľa čerstvého snehu a padal a padal nový. Tri dni sa naši šerpovia pokúšali prebiť zľava i sprava, ale pre nosičov sa im cestu spraviť nepodarilo. Bolo teplo (0 až –1° Celzia), takže sneh netuhol, bol pohyblivý a veľmi nebezpečný. A padal a padal.
Keďže sme mali ešte dosť stravy, uhli sme na severozápad a krásnymi skalnými scenériami, tak veľmi pripomínajúcimi Roháče, sme sa pomaly približovali cez ďalšie štrbiny a sedielka k údoliu rieky Trisuli, kde nás už čakala
civilizácia s pivom a teplou vodou. Denne sme robili prevýšenia od 500 do 2 000 m a prešli naprieč celým národným parkom Langtang, cez územie Helambu a Gidisakunda. V Sermatangu sme sa rozlúčili s nosičmi a šerpmi a pokračovali ešte päť dní so sirdárom Radzuom do marihuanou obrastenej dediny Syabru Bensi, ktorá už bola na oficiálnej trek trase. Tu sme si najali Landrover, ktorý nás
po oráčinách a za dažďa doviezol do Káthmandú.
Bol to úžasný zážitok pohybovať sa po málo dotknutých miestach a medzi ľuďmi, ktorí vytvorili heslo Never Ended Peace And Love, že Nepál ešte v niektorých svojich zákutiach je plný lásky a nikde nekončiaceho mieru, čo už z väčšiny územia vytlačil tvrdý špinavý biznis. A maoistická propagácia rovnosti tomu tiež príliš nepridá. Kvôli týmto zákutiam sa tam oplatí ísť a prežívať ten dych dávnej minulosti a krásnych ušmudlaných ľudí s obrovským srdcom, čo vám ponúkajú jediné čo môžu – chang. A to tiež už dlho nepotrvá, kedy aj do týchto zákutí prídu nenásytní ľudia v bledomodrých košeliach s mafiánskymi čiernymi okuliarmi.Podľa toho ako sa vyspia alebo ako im je kto sympatický a čo im „vopchá“ do vrecka, budú riadiť, kto zostane a kto sa poberie ďalej hľadať nepálske zákutia, ktoré už nie sú nepálske.
Ešte dlho mi bude v ušiach znieť ten zamatový tichý hlas kuchára Nuriho: „Halló, my friend, black teáá – breakfast is ready“, ktorým nás každé ráno okolo šiestej v čase i nečase duril z premočených stanov. Hlas, ktorý, ak by som mal mobil, by som si určite nahral ako zvonenie.
zdroj: Marcel Drobný,