Fotky vyzerali super, no prišlo mi to také trápne šaškovanie bez trička niekde vysoko, že nech ma všetci vidia. Moja myseľ sa začínala tak zľahka zaujímať o tuto aktivitu. Čim viac informácii som dostaval, tým viac ma to začalo vťahovať (no stále som vedel, že to bude len ďalšia nezmyselná vec co som urobil). ” Je to beh na dlhú trať ” mi raz povedal (napísal) niekto komu za to všetko Ďakujem. Bolo mi jasne ze “dlhé trate” už nebehám. Pôjdem par krát ku skale a ak sa tam niekde nerozplacnem tak nechám tak a opäť sa budem len tak predierať životom (akcie, holky, legálne nelegálne drogy 🙂 vraj užívať si život). Trošku sme začali cvičit, aby som vyzeral dobre na tej skalke 😀 .
Bolo to tu, prvý krát som mal ísť na skalu. Večer samozrejme chlastačka (moc som nepil, držal som sa :)). Ráno som prišiel na životnú križovatku: v posteli s peknou ženskou volný víkend, alebo ísť do sychravého, daždivého počasia, drbať sa kdesi ku skalám a potom ešte ” liepať ” sa po skale? Jasne že postel vždy vyhrá, no niečo a nevedel som čo ma ťahalo do toho nečasu. Úplne ma to hnalo do toho. Cesta, atmosféra aj ľudia všetko to bolo také iné ako som poznal. Začal som tomu dávať väčšiu pozornosť a dôraz keď sme šliapali po zablatenej ceste a také tie formálne otázky odpovede sem tam padali.
(
Po mojej odpovedi že som nikdy neliezol že idem prvý krát, zaznela reakcia : ” chalani to mu chce urobiť, hneď ho zaviesť do potoka. Ved ho hneď od toho odradíte. ” . To už som začínal mať aj celkom strach že čo ma to čaká vlastne?. Narastal stále viac ako som tam sedel videl tých ludi, počúval tie konverzácie. Prestaval som si byt istý tým že to chcem. Konečne prichádza, Pedro ! vybaľuje ten veľký batôžtek, podáva mi dvoje lezky aby som si vyskúšal. Moja noha sa ocitla v niečom príšernom . Nepredstaviteľne čo i len krok v tom urobiť a to mam v tom ísť po tej ” hladkej” skale. Rozhodnutý, je to riadna p… končím s tým, ale raz skúsim vyliezť aby som sa úplne nezahanbil a nikdy v živote už. Nachystaný , skúšam nastúpiť no akosi to nejde, ved to sa nedá na tej lište postaviť a ísť ďalej čo im to šibe. Idem kúsok vedľa a po veľkých otvoroch idem hore . Ruky si necítim, som v prdeli . Pýtam sa sam seba :nechápem? dokážem makať, drieť, vydržím veľa, ale teraz toto. Nemožne a to som len kúsok nad zemou. Konečne si sadám do sedáka ( moc som mu neveril ani tomu lanu no nemal som ani len silu nad tým porozmýšlať). Sedím , na zemi , nedokážem sa ani vyzuť ani šnúrku rozviazať. Bezmocne sedím ďalej, pozorujem okolie , sledujem tých ludi. Ako sa rozprávajú, smejú, rozmýšľajú, padajú , ale vidím ze sú šťastný a ja asi umieram ? 🙂 Tak som tam sedel a premýšľal . Prvý krát v živote som si povedal že to nevzdám a myslel som to aj vážne.
Začal som poctivejšie cvičiť, viac študovať literatúru, skúšať sa proste zlepšiť. inač povedané , začal som svoj život prispôsobovať, pretvárať tak aby som bol lepši . Spoznával som nových ludi, oblasti. Lezenie s Cirpym a Kajsym v Manínskej bolo vždy takým náučným a vždy som si riadne zaliezol v ľahších cestách. Mal som veľký záujem zväčšovať svoje vedomosti, silu fyzickú aj psychickú . Hrozne som sa tešil keď som išiel ku skalám, aj keď som šiel s Pedrom do ťažkých oblasti. Moc som si nezaliezol iba som sa vždy zničil. Išlo mi hlavne o to všetko ľudia, prostredie ta atmosféra. Ako špongia som to všetko vstrebával. Už to nebolo nezmyselne, trápne šaškovanie, ale cesta,ciel , život, ja , moje sebazdokonaľovanie po všetkých stránkach. Našiel som sam seba a konečne som mohol začať na sebe pracovať. Nemyslím len fyzicky , ale hlavne rozumom. Lezec s dobrým fyzickým potenciálom a minimálnym rozumom je len kulturista prišpendlený na skalu. Naozaj začnete rozmýšľať až keď je pod vami priestor, ktorý vás môže pripraviť o doterajší život a nemáte lano čo by dokázalo tomu zabrániť. Máte rozum a ten rozhoduje o vaši životných krokoch (doslovne). Není na koho sa vyhovárať, treba si priznať že na toto ešte nemám a nie že zato môže hento a tamto . Klamete seba keď flákate prípravu. Najťažšie je pracovať sam so sebou ako s kolektívom. Odmenou vám je keď sa vrátite späť, tam kde to všetko začalo. Tam kde sa vám to zdalo nemožne, nereálne, nezmyselne. Tam kde ste chceli skončiť skôr ako ste vôbec začali, len preto že ste na to nemali.
No teraz tam stojíte a dívate sa hore a vidíte kadiaľ. Viete ako a hlavne viete prečo. Leziete, krása ako to drží, únava hej, ale minimálna. Hotovo sedíte a v kľude sa vyzúvate rozprávate, pocit radosti proste Žijete. Ešte pár pokusov, aby ste zdokonalili niektoré kroky a je to tam. Prelez niečim tak jednoduchým a krásnym a vy viete že to chcete a keď to dosiahnete tak môžete chcieť ďalšie. Liezol som na Free Solo 2,3 potom som skúšal nejaké 4 a už sa podarila aj jedna 5. Takže moja štartovacia sezóna very good. Teším sa na ďalšiu a ďalšiu a ………
Keby som sa vzdal , nebol by som dnes tam kde som, nepoznal by som ludi čo poznám a to by ma mrzelo. Naďalej sa budem držať toho ze vzdať sa nieje riešenie. Treba stále na sebe pracovať, vždy je niečo čo sa dá zlepšiť, pretože nikto nieje dokonalý.
