Pre športový klub Matterhorn je tento rok rokom pätnástych narodenín. Za toto obdobie jeho členovia, ktorí sa venujú horolezectvu, významne prispeli k rozvoju tohto doslova vrcholového športu a jeho popularizácii medzi občanmi Púchova i celého Slovenska. Vo výpočte lokalít, kam vkročila noha „matterhorňákov”, nechýbajú Vysoké Tatry, Súľov, Manín, Višňové, zimný Slovenský raj, Fatranské vyľadnené doliny, či napríklad pieskovcové skaly v Čechách a na Morave. Siahli si i na také veľhory, akými sú Himaláje.
Matterhorn združuje dvadsaťdva členov, no nie všetci „lozia“ strechy sveta. Sú medzi nimi „skalkári“, ktorí zliezajú skalné steny. Členovia klubu pôsobili v Alpách, Kaukaze, Pamíre, Andách, Transilvánskych Alpách , ale aj v slovinských a francúzskych salkárskych oblastiach. Tu sa úspešne realizovali mladí lezci, ako Jochec, Krejčíř, Vašek. Doležitá je pre nich obtiažnosť steny, nie nadmorská vyška. Skialpinisti zas zdolávaju nedotknute snehy vo vysokohorských terénoch na lyžiach a k členom klubu pravom patria aj vysokohorskí cyklisti.
„Malá” Janka na velkej hore – Himaláje spred dvoch rokov.
Do už spomínaných najvyšších hôr však chodí len pätica horolezcov. Práve tu pri zdolávaní vrcholových cieľov zažívajú najviac krušných a napínavých chvíľ. Od nehostinnýh mrazov a fujavíc cez lavíny, až po stretnutia s ozbrojenými skupinami bojujúcich povstalcov. Napriek týmto ťažkým skúškam, či možno práve kvôli nim, sa horolezci opäť chystajú vyraziť na „kľukaté a hrboľaté“ himalájske chodníčky. Na ciele novej výpravy sme sa spýtali nestora vysokohorských expedícií Marcela Drobného.
„ V tomto roku sme spoluusporiadateľmi československej expedície na tretí pól sveta Mount Everest, ktorú povedie momentálne najlepší výškový horolezec no Slovensku Vlado Zboja. Pokúsi sa ho zdolať zo severu – z Tibetu, cez severné sedlo. Skúsení „himalájisti“ z nášho klubu sa dostali do podporného družstva, ktoré ho bude zaisťovať. Budeme pôsobiť v oblasti Langtangu na hraničnom hrebeni medzi Nepálom a Tibetom a preskúmame tri vysokohorské sedlá v tomto hrebeni. Našou úlohou bude preskúmať priechodnosť týchto sediel a umožniť mu, aby ich využiI.“
Pozrieť na strechu sveta pôjde osvedčená zostava v zložení Jana Hrašnová, Jozet „Kaper“ Srogončík, Marcel Drobný, jeho dcéra Janka a syn Michal. Posledný z pätice ma za sebou len jednu vysokohorskú premiéru v Andách, kým pre jeho sestru bude expedícia LANGTANG REGION HIMALAYA 2007 už treťou. Janka sa s horami dokonale zžila, Michalovi pripravili Andy tvrdé privítanie v podobe problémov s aklimatizáciou vo veľkej výške. „Prejavuje so to bolesťami hlavy, nespavosťou, zvracaním, zrýchleným pulzom, a to všetko bezprostredne ohrozuje život, “hovorí otec Marcel. „Chce to možno dlhší čas, ale poddá sa to, uvidíme v Himalájach. Kedysi s tým mávala problémy aj „Hraška“ a tiež to napokon zvládla. Dnes je to ona, ktorá zdoláva vrcholy.“
Takto vyrážala púchovská expedícia vlani do Ánd. O necelý mesiac odchádzajú opačným smerom – do Himalájí.
Ak je reč o vrcholoch, pohybujeme sa vo výškach nad 6 000 metrov nad morom. Najvyššie boli na vrchole Baruntse v Himalájach 7 200 metrov n. m. Nebezpečenstvo neznamená Ien samo vysokohorské prostredie a nevyspytateľné počasie, ale napríklad i ozbrojené skupiny. Stretnutie s nimi v tejto časti sveta nepatrí medzi najpríjemnejšie zážitky. Púchovčania už majú jednu takúto skúsenosť za sebou: „Počas návratu z Tapa Peaku sme ich stretli vysoko v horskej osade. Chceli od nás peniaze a zdravotný materiál, lebo vraj majú ranených. Boli po zuby ozbrojení a nechceli nám dovoliť pokračovať v ceste, kým im nevyhovieme. Janka ich po anglicky poslala „niekam a snažili sme so vyhovoriť, že sa vraciame a nič už nemáme, lebo peniaze sme zaplatili oficiálnej vláde v Nepále. Museli sme prespať v osade a ich šéfovia si to s nami mali vykonzultovať na druhý deň. My sme nadránom zdúchli. Mali sme síce obavy, ale riskli sme to a všetko dobre dopadlo.“
Nová výprava by mala trvať mesiac. Skupina odlieta 12. apríla katarskými aerolíniami z Viedne cez Dubaj do Káthmandu, hlavného mesta Nepálu. Po vybavení náležitostí, zaplatení poplatkov, nahlásení pobytu a pohybu sa vydá autom na cca poldňovú cestu do osady Chaulara. Odtiaľ už pešo približne dvanásť dní do vysokohorskej osady na ľadovci Langshisa . „Máme pred sebou ťažkú úlohu, lebo sú to málo prebádané neobývané oblasti a budeme sa musieť spoliehať len sami na seba. Bude to o to ťažšie, že občianska vojna medzi nepálskou armádou a povstaleckým vojskom „maoistov“ ešte stále trvá. Boli to práve povstalci, ktorých sme stretli pred dvoma rokmi v oblasti Anapurny. Dúfam, že si nás nezapamätali, keď sme sa s nimi tak málo kamarátili.“ Langshisa vo výške nad 6 000 m bude miestom základného tábora, z ktorého budú horolezci vyrážať k jednotlivým sedlám. K južnému a západnému Collemanovmu sedlu a k Hagenovmu sedlu na severe. Majú od 5 500 po 6 500 m.n.m. Návrat domov je plánovaný v polovici mája. Do apríla im ostáva ešte nejaký ten čas na naháňanie kondície v domácich horách a pobalenie potrebnej výstroje s proviantom. Dobre sa pripraviť je základ pre zdar celej expedície. K precíznosti prípravy patrí aj jej propagácia. Horolezci si napríklad na každú výpravu navrhnú logo, ktoré zdobí ich tričká. Tie sú reklamou, nevyhnutným darčekom, ale i spomienkou na hory. Dúfajme, že im tohoročné logo, oranžové slnko, skryté za línie Himalájí, prinesie šťastie.
Peter Hudák pre Púchovské noviny 13.3. 2007