Zdolať jej vrchol sa na konci augusta vybrala desaťčlenná výprava slovenských horolezcov. Aj keď z Nepálu nechodilo v priebehu dvoch mesiacov príliš veľa správ, tá najdôležitejšia predsa len dorazila a síce, že výprava zmenila plány a terčom ich úsilia sa stála štvrtá najvyššia hora sveta Lhotse Šar. Čo zabránilo liezť na pôvodne vytypovanú horu, to bola prvá otázka v rozhovore s dvomi účastníkmi výpravy – Púchovčanmi Marcelom Drobným a Dr. Janou Hrašnovou.
Vlado Zboja v najvyššom dosiahnutom bode 7360 metrov
MD: Budem slušný a poviem len, že veľký horolezec Reinhold Messner si cestu, ktorá bola nazvaná jeho menom a my sme ňou chceli liezť, vymyslel. Nemal povolenie od Číňanov, že môže liezť po tibetskom území, a tak preliezol taký šesťtisícový hrebienok a pokračoval klasickou cestou. Iba nepálskou stranou sa rozhodne nedalo vyliezť.
JH: Čínsko-nepálske vzťahy nie sú práve najlepšie, a tí, čo platia za povolenie len Nepálu a radi by liezli aj po čínskom území, riskujú prísny postih vojenskej kontroly – finančné pokuty v tisícoch dolárov a konfiškáciu majetku. Aj preto sme sa po rozhovore so živou kronikou himalájskeho lezectva Elisabeth Howley rozhodli zmeniť plány.
Prichádzala do úvahy iba Lhotse?
MD: Aj keď na Čo-oju viedli ešte štyri cesty, na ne sme po lezeckej stránke neboli pripravení. Museli sme hľadať ľahší kopec. Rozhodovanie nám trvalo jedno popoludnie a vybavovanie expresné štyri dni. Samozrejme, že nie všetci sa priklonili k možnosti liezť na Lhotse, ale väčšina bola za. Bol to jednako najbližší kopec s možnosťou prístupnej dopravy a zavážilo tiež, že tu už mesiac pôsobili ďalšie štyri expedície. Verili sme totiž, že cesty už budú mať natiahnuté a na ich využívaní sa dohodneme.
JH: Dohoda bola naozaj nutná. My sme totiž materiálovo boli pripravení na Čo-oju, pričom výškový rozdiel medzi obomi horami je 315 metrov.
Pri sledovaní filmov s horolezeckou tematikou sa niekedy zdá, že najväčšia „kovbojka” sa odohráva na ceste do základného tábora…
MD: O kovbojku sa nepostarali šerpovia, ktorých sme nemali, ale počasie. V Káthmandu sme prakticky týždeň čakali na chvíľu, kým sme sa vrtuľníkom mohli prepraviť do osady Siangboche, odkiaľ sme päť dní pokračovali peši do základného tábora.
JH: Na prepravu 1300 kg batožiny sme využili dvadsať jakov (miestny dobytok). Nebolo jednoduché rozmiestniť na ne rovnomerne plastikové sudy a veru tep sa nám zvyšoval, keď sa im nad niektorými zrázmi podlamovali kolená.
Spomínali ste, že pod Lhotse už táborilo viac výprav. Bolo v základnom tábore tesno?
MD: Aj ďalších desať výprav by sa tam vošlo.
JH: Ide naozaj o ohromné suťovisko, pričom my sme boli jednou z menších výprav. Ostatné mali ešte k dispozícii šerpov.
Prvý výškový tábor mala výprava postavený 50 metrov nad šesťtisícovou hranicou
Dá sa počasie v Himalájach vypočítať?
MD: Letný monzún končí v polovici septembra a mesiac trvá medzi obdobie ticha pred búrkou, počas ktorého neprší, nesneží a tento čas treba využiť na lezenie. Bohužiaľ, tento rok to bolo inak. Snežilo, týždeň bolo síce pekne, ale práve vtedy sme pomáhali pri záchranných akciách zahraničných expedícií. Kórejci desať dní pozorovali lavíny a vypočítali, že do deviatej hodiny rannej sa všetko vysype a oni môžu nastúpiť do steny. O dve hodiny neskôr ich to zasypalo.
Predsa len ste však postavili niekoľko výškových táborov…
MD: Áno, behom týždňa sme postavili dva výškové tábory a veru, keby nebolo úrazov, možno by sa nám Lhotse poddala. Bolo totiž relatívne pekné počasie. V čase, keď sme stabilizovali druhý výškový tábor, zranil sa nemecký horolezec, ktorého sme transportovali na základňu. Za život môže vďačiť nášmu doktorovi, ktorý ho dostal z najhoršieho. Japonskému a kórejskému sirdárovi a francúzskemu lekárovi, ktorých strhla ďalšia veľká lavína, sa už nedalo pomôcť. Z prvých dvoch zostali naozaj len zvyšky, Francúza roztrhlo v polovici tela.
JH: Nakoniec sa dvaja naši spolulezci Peter Hámor a Vlado Zboja dostali až do výšky, kde mohli vybudovať tretí výškový tábor, ale ďalšie lezenie by už bolo riskantné.
Viete teda, ako chutí lavína?
MD: Zo začiatku sme si ju mohli obzerať len zdiaľky. Raz večer nám však pohrozila, keď jej tlaková vlna dosiahla až k našim stanom. Bolo to varovanie, lebo keď sme 4. októbra odišli zo základného tábora preč, v noci spadla taká obrovská lavína, že zmietla celý základný tábor.
JH: Pritom je základný tábor naozaj bezpečným miestom a dvadsať rokov tu lavína vôbec nespadla.
Teploty, čas, strava…
MD: Na nízku teplotu sme sa príliš nemohli sťažovať, naozaj nás mučili len prívaly nového a nového snehu.
JH: Čas v horách zvyčajne neregistrujete. Ten je dôležitý len ráno, keď majú byť raňajky nachystané na deviatu hodinu.
MD: Nevaril len náš kuchár – Marcel Forgáč, ale aj ostatní. Jediné, čo nám chýbalo, bol slovenský chlieb. Inak sme tu mali doslova špecialitky, okrem iného aj palacinky s čokoládou a vari každý deň puding.
S akými ohlasmi ste sa stretli po príchode domov?
MD: Uvidíme, čo povedia horolezeckí fachmani, naši priatelia nám blahoželali a kvitovali to, že sme sa všetci vrátili zdraví. Iným výpravám na Lhotse sa to nepodarilo.
Komu by ste na záver chceli poďakovať za to, že vám pomohli financovať himalájsku výpravu?
JH: Tých firiem a organizácií bolo naozaj dosť a všetkým patrí naša vďaka. Pokiaľ ide o náš región, ďakujeme mestu Púchov, podnikom Matador, Makyta, LR Crystal a firmám z Lúk Mikona a Barum Slovakia.
Rado Varga pre Púchovské listy 11/1996