Vlakom do Ospu

Už dlhší čas pozorujem zaujímavý fenomén. Celé Slovensko je plné ľudí, ktorí nemajú s kým ísť liezť. Zdá sa, že tento fenomén je rovnaký v Bratislave, Brezne i Košiciach. A tak po prvom testovacom víkende sme sa opäť dali dokopy s Embym, tentokrát aj malým Emym, Ivanom, Pedrom a s prísľubom skvelého počasia vyrazili smer Osp. Najprv vlakom …

Ideálna trasa z východného a zároveň západného slovenska vedie cez Budapešť, takže sadáme do vláčika a prášime cez neskutočnú podunajskú nížinu do hlavného mesta našich susedov. Pre lezcov riadna kríza, niečo tak rovné ako je juh slovenska, kde najvyšším výrastkom sú mosty ponad železnicu, oko zákonite trpí.

Osp nás privítal polojasno, ale zato pomerne teplo. Rýchlo zo seba striasť pracovný stres z posledných dní, ktorý nechávame na prvých chytoch. Na budúci týždeň ho tam ešte určite nájdete. Štvrtok ako pracovný deň sa na skalách prejavuje tak, že v Peči lezie len asi 40 ľudí. Počuť domácich, poliakov, čechov a v rámci Pedrových letov z Iglu, 8a aj nás.

Skúšame s Embym ubiť Gilotínu. Pri porovnaní spôsobov zisťujeme, že v celej ceste máme asi len tretinu krokov spoločných. Je to vôbec tá istá cesta? Obaja svorne padáme tesne spod záverečného madla, nenecháme predsa toho druhého v štichu.

Pred lezením sa veľký a malý Ember vybrali na prieskum do prístavu. Čo tam videli, sme mali možnosť sledovať počas dlhých večerov pri vínku a kresliacej tabuli – Titanic, päť druhov lodičiek, morský výbuch a podivný tubus s čeľusťami na jednom konci, údajne najstrašnejšia obluda všetkých čias. Ešte, že sme ju nestretli aj my.

Ember ma v štichu necháva hneď druhý deň zrána, a sucho sa prejde Gilotínou. To sa robí? Naštastie nie na dlho, po jednom obligátnom vyprášení s jednou rukou už držiac madlo v rámci pádu ešte nejako vykopnem nohu na schod príslušiaci k onomu madlu a vďaka vhodnej konštelácii hviezd, tlaku, teplote a Ireniným meninám záhadne odolám vábeniu gravitácie. Aj keď som si myslel, že sa už nachádzam o nejaký ten metrík nižšie. No ale reku protestovať nebudem.

Embyho prelez Gilotiny, 8a v pochybnej kvalite, zato s výstižným hudobným pozadím.

Na Iglu sa stoja rady. Cesta zívala prázdnotou až do tejto jari, sporadicky ju dakto vyskúšal, a tento rok sa treba postaviť do poradovníka. Má to však svoje výhody, lebo kombináciou niekoľkých programov a miernym doladením nachádzam aj pre mňa použiteľný spôsob, dokonca z päty, z ktorej by som prisahal na Všehomíra, že sa to nedá … no ale vkuse to bude iná káva. Vďaka maďarskej partii za poradenie kľúčovej finty, jáj, nerozumejú? No veď nevadí.

Ivan, ktorý sa včera skromne tváril, že mu stačia 6a-čka to poňal akčne a rýchlo prelieza obľúbené Jumbo, 7a a skúša kdeaké vážnejšie hodnotené kúsky. Ako sa hovorí, “Ta to u nás na Turňach …”.

Večer si ešte vypočujeme skvelú rozprávku o psíčkovi a mačičke, pri ktorej ako prvý zaspávam ja. Malý Ember je zdá sa plný energie a celodenné šmýkanie, stavanie bunkrov mu neubralo na životnej energii. Už sa nedivím, že tie decká lezú také šialenosti, keď majú toľko energie. Okrem toho po večeroch riešime zásadnú PP otázku, a to kde nájsť tu ideálnu bobulu …

Prichádza ďalšia partia známych, drobátko rozladená po ťažkej noci. Na planine padla rosa a prízemný mrazík v noci zvlášť netešil. Maťo sa odvážne púšťa do Flash dance, 7c, povbudený nádej budiacim popisom z lezec.cz: “lahsie 7c, bez tazkeho kroku”. Ale necháva sa znechutit, a na druhý deň pokorne ostávajú v Črnom kale.

Ďalší deň sa stalo čo sa stať nemalo. Pedro vyliezol Iglu. Čo by nebolo samo o sebe až také zlé, ale samému sa mi to až tak skúšať nechce. Hlavne keď nastolil lákadlo v podobe cesty, do ktorej som sa už dlho nevedel odhodlať.

Mišja Peč je na prvý pohľad ohromujúca stena. Obrovská podkova týčiaca sa do viac ako 40m výšky sa majestátne týči nad údolie. Línie pretínajúce stenu pritiahnu oči na prvý pohľad. Vyberáme cca. 7m dlhý skvost Strta srdca, 8a+, ktorý si na prvý pohľad rozhodne pomedzi predskalia a nástupy k cestám nemôžete všimnúť. Najprv to vyzerá mizerne, ale vedľa stojaci poliak sa na nás nemohol pozerať a postupne nám diktuje program. Treba povedať, že celkom dobrý, také šialené polohy by som rozhodne pri plnom vedomí nevymyslel. Ešte by to chcelo vymeniť kosti v nohách za pelendreky, doladiť hydrauliku, alebo nájsť niekde novší model vo výpredaji …

Pre tých, ktorí sa dočítali až sem, super bonbónik. Rozbití na kašu štvrtý deň lezenia máme pred odchodom asi dve hodiny na lezenie. Tak reku, keď už sme tu, dačo dáme. Pedro hneď zrána opakuje kroky v Corte, 8a, Ember prelieza Nočnú moru, teda vlastne kroniku, 7c/c+, ja zisťujem, že technické lezenie vôbec nie je pre mňa a po tom, čo som včera použil nohu (!) pri skúšaní Strty srdca ma riadne bolí koleno a vôbec sa mi s ním nedá liezť. Pedro ešte dáva nádejný pokus do Corta, ostatní sme už pobalení, reku ešte si to dá raz na hornom len tak na dorážku a fičíme. Ide chlap ide, skočí doterajší problém do tehly, posklepáva, nespadne ani v ďalšom štandardnom padacom mieste a ja sa už pomaly začínam uchectávať. A veru je sa na čom. Chlap relatívne v pohode dobije potupne na hornom zlaňák, príslušne sa za to hanbiac.

Výrazným zážitkom je cesta späť. V Pešti sme totiž dve a pol hodiny pred odchodom vlaku. Skôr nejde nič. Kúpiť si lístok je výrazný zážitok. Človek príde k predajni lístkov s asi 20 okienkami a vystojí si radu. Vypýta si lístok a tetuška ho pošle dokelu, že ona medzinárodné lístky nepredáva a čosi nezozumiteľné zamrmle. Fajn. Pozrieme mapu stanice a nájdeme. Prídeme na miesto, kde podľa mapy predávajú medzinárodné lístky. Vystojíme radu, a vraj ani tu nie. Tak sa ideme spýtať policajtov, ktorých sa tu rojí na môj vkus podozrivo veľa. Tí, z nedostatku lepších nápadov, mi najprv riadne prelustrujú doklady, popritom uplatňujúc aspoň niečo z toho čo ich naučili na policajnej psychológii. Nakoniec ma našťastie doviedli k prvej z cedulí so šípkou s nápisom „International tickets“. Super. V smere šípok pokračujem cez kuchyňu bufetu s nápisom Gyros do vedľajšej budovy s postávajúcimi rôznymi pochybnými existenciami. Dúfam len, že nevyzerám, že by som mohol niečo vlastniť. Na konci chodby to vyzerá ako v bani, strop husto podopretý drevenými trámami, strop z nehobľovaných fošní. Na konci dve svietiace okienka. Vystojím radu, a teta predo mnou zastrie okienko a kašle na mňa. Zrazu sa otvorí vedľajšie okienko, tak k nemu rýchlo pribieham a pýtam si lístok. Asi zle rozumiem, ale teta si odo mňa pýta nejaké čislo. Aké čislo? Nemám žiadne, číslo, len už chcem pri tretej pokladni lístok na jeden sprostý vlak. Ale teta je neoblomná a chce robiť vážny busines. Bez čísla lístok nedostanem. Súcitný angličan s poradovým číslom k tomuto okienku mi vysvetľuje, že pri vstupe do tejto budovy je mašinka, ktorá mi poradové čislo vytlačí. No paráda. Po štvrtom vystátí radu to už vyzerá nádejne. Teta zahlásila sumu výmenou za poradové číslo. To je busines. Vyberá papier v tvare vlakového lístka a zúrivo na neho mláti pečiatky. Pozerám lepšie, na pečiatkach nápis „Budapest – Keleti p.“. Hmm. Potom zoberie pero a rukou vypisuje „Bratislava“. Fuha. Postup ešte zopakuje zápisom do cca. troch hrubých kníh ako na matrike. Výpočtová technika sem zdá sa zatiaľ nedorazila. Ešte niekto sa diví, že tento štát krachuje? Hurá, odchádzam štastný s cestovným lístkom. Nabudúce už mi (snáď) zakúpenie cestovného lístka nezaberie pol hodinu.

Takže milé deti, na záver rozprávky to chce nejaké poučenie. Ja síce nijaké nemám, každpádne v Ospe už je vcelku teplo aj keď je zamračené (a >10 stupňov), takže s tými čo nenájdu v dalších víkendoch dosť dobrú výhovorku (napr. hnačka, za posledné dva mesiace už ôsma nebohá babička, …) sa vidíme kde? A to je dnešná kvízová otázka. Kto uhádne, má hodinu slnenia pod rokenrólom zdarma.

Text: Braňo
Foto: Pedro

Uverejnené zároveň na stránkach climb.sk