Členovia púchovskej horolezeckej expedície spolu s nepálskymi nosičmi v základnom tábore.
Nádherný airbus spoločnosti Austrian Airlines nás po sedemhodinovom lete medzi búrkami doniesol do ostnatým drôtom omotaného a guľometnými hniezdami preplneného Kátmandú. Občianska vojna, maoisti a odpor voči kráľovi premenil túto nádhernú krajinu na nepokojnú zem s vypálenými osadami, plnú neistoty, bôľu a sĺz. Už to nie je Never Ending Peace And Love – nikdy nekončiaci mier a láska. Teraz tu láska krváca.
Priatelia nás čakali na letisku. Ang Karma, tajomník Nepálskej horolezeckej federácie nás odviezol do nášho dočasného domova kúsok za Kátmandú. Po nevyhnutnej návšteve na ministerstve turistiky kvôli vybavovaniu formalít sme o tri dni cestovali autobusom jedenásť hodín s piatimi nosičmi, vodcom Nimom a celou bagážou do Beni, východiskovej osady našej expedície na 6 012 m vysoký Thapa Peak. Tento cieľ nám vlastne vybral Karma ako kopec, ktorý „uvoľnili“ až v roku l999 – dovtedy sa naň nesmelo liezť. My sme mali vybrané štyri
kopce, a to Tukuche Peak, Tilicho Peak, Pisang a Sita Chuchura, ale po konzultácii s Karmom sme súhlasili s Thapa Peakom. Je v oblasti Dhaulágiri, kde sme ešte neboli, finančne bol dostupný a hlavne tam nebolo treba styčného dôstojníka, na ktorého sme boli veľmi alergickí po skúsenostiach z minulosti.
Jana, Janka, Kapor a ja spolu s Nimom a nosičmi ovešanými ako vianočné stromčeky sme vyštartovali 20. apríla. Predierali sme sa údolím riečky Myagdi Khola po domorodých chodníčkoch – so zbožným želaním, aby sme nestretli maoistickú armádu, ktorá sa práve v tejto oblasti zdržuje a má podporu domácej chudoby. V Beni bola ešte nepálska armáda, ale potom už začínalo „bojové pole“.
Prechádzali sme cez mokrú džungľu plnú pijavíc, obrovských pavúkov, opíc, po nočných bojoch s blchami a komármi. Pršalo každý deň, prvé tri dni sme spali ešte v osadách pod strechou, ale potom sme už stavali stany, ktoré premokali a nebolo ich kedy vysušiť. Aspoň že kuchyňa fungovala a Nima so Sonamom, naši kuchári, varili veľmi dobre na tie podmienky, aké sme mali. Stravu sme nakúpili v Kátmandú, v Beni sme doplnili zásoby zeleniny i kerosínu do varičov, z domu sme si niesli asi dva kilogramy mäsa a instantnú zemiakovú kašu. Počasie sa zhoršovalo, začínala byť poriadna kosa a vlhko ju ešte znásobovalo. Sneh nás prekvapil už na piaty deň pochodu a potom už snežilo stále.
Desať dní sme sa predierali k základnému táboru cez premočenú džungľu, marihuanové políčka, rododendronové háje, cez ľadovce a dve vysokohorské sedlá French Pass a Dampus Pass, okolo celého nádherného masívu Dhaulágiri. Cestu nám spestrovali lavíny, jedna z nich sa „pohrala“ aj so mnou, našťastie len okrajom, potom ma vypľula nabok. V riedkom vzduchu a pri relatívne dobrej viditeľnosti sme 30. apríla ráno dorazili na miesto, ktoré Nima vybral ako základný tábor. Výškomer ukazoval 5 200 m.
Lavína, ktorá sa našťastie, iba „pohrala“ s autorom tejto reportáže, keď ho zasiahla svojím okrajom.
Thapa Peak bol nad nami. Z tejto strany som ho nepoznal, Karma mal síce nejaké jeho fotografie, ale z druhej strany. Cestu hore sme si museli teda hľadať sami. Vedelo sa síce, že hore už boli nejakí Kórejci a Rusi, ale nenechali o svojom výstupe žiadnu dokumentáciu. A tak som sa vybral pozrieť trošku z bližšia aspoň nástupovú cestu. Ostatní stavali tábor. Sneh bol miestami zamrznutý, miestami som sa však prepadal až po kolená. Traverzom som sa dostal až po skalnú vežičku, ktorou som vyliezol na snehovú policu, až som sa dostal na náhorný hrebeň, ktorý bol pravdepodobne vrcholový. Bohužiaľ, počasie sa tak zhoršilo, že som si pre sneh, vietor a hmlu nevidel ani vystretú ruku. Rozhodol som sa, že radšej zostúpim, veď zajtra sa o výstup pokúsime všetci. Hore to pôjde – trvalo mi to nejakých štyri a pol hodiny.
Pomaly zostupujem, viditelnosť je mizerná, pomaly sa ma zmocňuje strach. Zaliezol som pod malú skalnú stienku a čakal, že sa počasie trochu umúdri, čo sa našťastie aj stalo a ja som sa dostal do základného tábora k ostatným.
Urobili sme aj pár „povinných“ fotografií a keďže sa znovu rozsnežilo, zaliezli sme do spacákov a čakali na ráno. Ale človek mieni, pán Boh mení. Sneženie s vetrom neprestávalo a Nima nás ráno požiadal, aby sme zišli dolu, že situácia je dosť zlá. Nechcelo sa nám, ale okolo obeda, keďže sme počuli čoraz častejšie rachotiť lavíny, sme súhlasili. Rýchlo sme sa pobalili a nosiči vyrazili do hmly prví. Pomaly sme sa predierali hlbokým snehom a dá sa povedať, že to bol útek z pekla. Lebo to, čo sme prežívali potom, noc, keď nám roztrhalo stan, dievčatá si svoj držali celú noc, a Nima – statočný to človek, nás chodil odhrabávať, aby nás ráno našiel, to bolo naozaj peklo. Mysleli sme si, že už končíme. Ale človek vždy ešte dokáže nájsť niekde na dne zbytky síl, ktoré ho preberú z letargie. Aj napriek pár omrzlinám podarilo sa nám na ďalší deň zísť až do údolia do Marphy – pre nás nádhernej osady, kde sme sa znovu narodili.
Po toľkých dňoch sa na nás usmialo aj slnko. Bol to nádherný deň pri nádhernej hudbe budhistických mantier, nádherný deň jablkových koláčov a jablkového brandy a nechýbali ani slzy šťastia.
Hore počasie naďalej besnelo. Až v Kátmandú sme sa dozvedeli, že monzún prišiel do oblasti Dhaulágiri a Annapurny o dva týždne skôr.
A tak skončil náš ďalší výstup v himalájskych kopcoch. Škoda!
Ale zážitky a skúsenosti, ktoré sme si odnášali, nám nevezme nik. Náladu nám už nepokazili ani štrajky v Kátmandú, ani to, že sme na letisko museli ísť v sanitke – taxíky nejazdili, lebo šialenci ich prevracali a zapaľovali, a na cestách rešpektovali len tie sanitky. Nepálci majú šťastie, že sa tam ešte nestalo nič zlé cudzincom, lebo ak by sa zavreli ambasády, Nepál by zostal bez svojich najväčších príjmov z turizmu. Ale maoisti ich k tomu cieľavedome vedú – keď chytia cudzincov v horách, ozbíjajú ich o veľké peniaze. Je mi ľúto obyčajných ľudí, aj našich tamojších priateľov a známych, ktorí by vám dali aj modré z neba. Táto bratovražedná vojna ich ničí na úkor zopár dobrodruhov, ktorí hlásajú „bohatým ber, chudobným dávaj“. Oni nevedia, že to už raz bolo aj v Európe.
zdroj: Marcel Drobný,