Vrcholová fotografia Janky Hrašnovej s talianskymi priateľmi.
„Tento rok pripadali do úvahy tri kopce – Huaskaran v Peru, novozélandský Mt. Cook a Baruntse v Himalájach,” hovorí Marcel Drobný, ktorého rozhodnutiam o cieľoch výpravy sa ostatní členovia vždy zvyknú prispôsobiť. „Rozhodovanie zasa nebolo až také zložité, atraktívnosť prostredia musela ísť bokom, rozhodovala finančná stránka, a tak sme sa rozhodli po roku vrátiť do Himalájí.” Ako sa Marcel priznal, v duchu ešte zvažoval výpravu na Čo-Oju, jednu zo štrnástich osemtisícoviek sveta, ale to by už bola mimoriadna finančná záťaž. Rozpočtové náklady výpravy na Baruntse prevýšili jeden milión korún. Aj preto sa púchovská trojica snažila získat do partie ďalších záujemcov o výstup, aby sa finančná záťaž rozložila na viacerých. „Naša výprava mala byt pôvodne sedemčlenná, zo Slovenska sme odcestovali piati – spolu s Považskobystričanmi Petrom Kollárom a Evkou Žilinskou,” pridáva sa Janka Hrašnová. „Americká dvojica, ktorá sa k nám mala pripojiť v Káthmandú, nakoniec nedorazila a úprimne sa priznám, ak by sme vedeli, aká finančná záťaž nás v Nepále čaká, asi by sme do Himalájí ani nevycestovali.”
Kvôli takémuto pohľadu sa oplatí do Himálají prichádzať každý rok.
Baruntse je podľa Marcela Drobného stredne technicky ťažká sedemtisícovka. Ako sme už naznačili, po zdolaní Singu Chuli chceli vystúpiť púchovskí horolezci o par stoviek metrov vyššie, a kedže osemtisícovka je pridrahá. bolo Baruntse zlatou strednou cestou. „Stredne ťažkú cestu sme si vybrali aj z troch klasických ciest vedúcich na vrchol – juhovýchodnú. Mali sme v pláne prejsť celý vrcholový hrebeň, čo sa nám síce nepodarilo, no južný vrchol vo výške 7120 metrov sme nakoniec dosiahli,” komentuje ciele výpravy Marcel Drobný. Od príchodu do Nepálu bojoval s chorobou, ktorá ho prikvačila ešte pred odletom. „Tesne pred odchodom som dostal silný zápal priedušiek,” zdôveruje sa Marcel. „Ešte nikdy som nehltal toľko antibiotík, ako pred tohtoročnou cestou do Nepálu. Bohvieako mi to však nepomohlo, zápal sa držal v prieduškách doslo-va ako kliešt veľmi zle sa mi šliapalo.” Pri samotnom výstupe navyše Marcela postihla nemilá príhoda, keď stratil bočnú krytku na okuliaroch a jedno oko mu na tri-štyri dni doslova osleplo. Jozef Srogončík sa síce do Himalájí vybral zdravotne fit, nakoniec mu však práve zdravotný stav nedovolil vystúpiť až na vrchol. „Počas cesty do základného tábora sme dva dni šliapali v krutom daždi,” reaguje Jozef. „Priznám sa, že doteraz som podobné podmienky ešte nezažil. Svojho času som si práve v Nepále kúpil protidažďový kryt na batoh a štyri roky ho nepoužil. Jednoducho som prechladol. Po príchode do druhého výškového tábora som sa ešte cítil dobre, večer som si líhal spať s tým, že ráno nás čaká dobyvačný deň.” To ráno naozaj prišlo a Jozef sa v zrkadle nepoznával. Tvár mu obsypala horúčka a po zrelej úvahe sa rozhodol zísť z vrcholovej cesty.
Cesta do základného tábora bola v tomto roku neobyčajne náročná.
Vráťme sa však na začiatok cesty, ktorá sa od prvých dní komplikovala. Pôvodne sa do Lukly, odkiaľ už šliapali pešo, mali presunúť leteckou cestou z hlavného mesta Nepálu. Realita však bola taká, že si museli zaplatiť desaťhodinovú cestu autobusom do Jiry a odtiaľ ich previezol do Lukly nakladný vrtuľník. „Počasie nám sprvoti skutočne neprialo, dva dni sme šliapali v daždi, ale možno bolo dobré, že sme nevideli, čo nás čaká, lebo by sme asi strácali sebavedomie,” komentuje meteorologickú situáciu Janka Hrašnová. „Lukla sa nachádza vo výške 2 600 metrov a hneď nato sme sa museli presunúť takmer o dva kilometre vyššie. Prudké stúpania sa striedali s klesaniami, vlaňajší trek k Singu Chull bola oproti tohtoročnému presunu pod Baruntse romantickou prechádzkou.” V čase, keď sa výprava prvý raz dostala k ľadovcu, sa počasie o poznanie zlepšilo a v čase výstupu bola podľa Janky Hrašnovej takmer ideálna klíma. „Problém bol aj v tom, že sme patrili k prvým, ktorí sa v tom čase rozhodli liezť na Baruntse,” dôvodil náročnosť výstupu Marcel Drobný. „Doslova stne razili stopu ďalším výpravám, lebo keď sme sa vracali späť cítili sme sa ako na mestskom bulvári.”
Prostredie, ktorým sa prechádzalo pod Baruntse bolo čarovné.
Predovšetkým chlapčenská časť výpravy využíva expedície do Himalájí na odtučňovacie kúry, Janka totiž nemá čo zhadzovať. V tomto boli obaja úspešní – Marcel prišiel domov ľahší o 16 kilogramov, Jozefovi ukazovala ručička na váhe o desať kilogramov menej. Všetci sa však vrátili s výškovými rekordmi, po ktoré si do Himalájí išli. Janka s Marcelom si do horolezeckého denníka mohli napísať veľkú sedmičku, Jožko ju mal tiež nádejné rozpísanú. K horolezeckej špičke im všetkým chýba už len jeden stupienok.
Rado Varga pre Púchovské listy 19/2000