Myseľ a Strach (čas a priestor)

… „Nemysli a lez!“ – obľúbená veta ističa, či iného pripozorovača. Som prilepený na stene meter a pol nad borhákom a čaká ma najťažší krok v ceste. Nie až tak ťažký, ale v ceste najťažší. Mimochodom dole v nástupe som jeden podobný dal a bez problémov. Tak sakra v čom je teraz problém!? V mysli. Myseľ je dobrý sluha no zlý pán! Problém je, že som začal rozmýšľať. Alebo inak povedané, stotožnil som sa s mysľou. Prestal som ju používať a stal som sa ňou. V tej chvíli som si vybavil všetky skúsenosti a poznatky zo svojej lezeckej minulosti a vyrobil som vo svojej hlave celú radu scenárov najbližšej budúcnosti. Od úspešného až po celú plejádu neúspešných pokusov o zvládnutie nadchádzajúceho kroku. V prípade tých neúspešných nasledovali živé predstavy všelijakých akrobatických letov smerom nadol a 100 spôsobov tvrdého kontaktu zo skalou. Dopredu som naozaj nepoznal výsledok pokusu a dostal som strach. V strachu som sa odvážil ku kroku veľmi neistému, akémusi polovičatému a preto aj výsledok bol polovičatý. Asi v polovici kroku som sa zatváril ako pri srdcovej príhode a vzápätí som zletel ako stará kabela.

Uvedomil som si, že ak chcem daný problém, či už v lezení, alebo v živote prekonať, musím sa zbaviť vplyvu minulosti. Minulosť, to sú skúsenosti a poznatky (pamäť), ktoré živia myseľ. Myseľ je reakciou na pamäť. Pamäť je akousi databázou skúseností a poznatkov. Tie tvoria našu identitu. Identifikujeme sa s tým, čo sme zažili a vykonali. To všetko považujeme za svoju identitu, ktorej hovoríme Ja. Veď čím by sme boli, nebyť našej minulosti? Sme tým, čo sme konali. Príklad; „programovali sme a preto sme programátori“. Alebo; „liezli sme a preto sme lezci“. Sme to, čo si pamätáme. A to, čo konať budeme, vychádza z toho čo sme konali. No je to naozaj tak?
Keďže myseľ je reakciou na pamäť (minulosť), predstava budúcnosti ktorú myseľ tvorí je závislá na minulosti. Závislá na skúsenostiach a poznatkoch. Naša minulosť v našej pamäti sú nie len skúsenosti a poznatky, ale aj emócie z nich vyplývajúce. A teda podstatou našej identity nie sú len fakty z činov, ale práve emócie z nich vyvstávajúce. Tie udávajú ďalšiu túžbu a na charaktere túžby je založený myšlienkový proces. Tomuto všetkému hovoríme aj charakter človeka. Charakter človeka nie je stály, či nemenný. Je v neustálej premene. Pretože budúce sa stáva minulým. Dopĺňa minulosť, ktorej celkový obsah mení našu emočnú podstatu. Mení náš charakter. Tento neustále meniaci sa faktický a emočný základ sa premieta do ďalších a ďalších myšlienkových konštrukcií. Predstavujeme si budúcnosť, ktorá vychádza z predstáv a emócií z minulosti. Naše poznatky a skúsenosti, naše “poznanie“, je obmedzené. Preto každá nasledujúca predstava je obmedzená. Je vopred daná predošlými príčinami. Predošlými emóciami, predošlým charakterom.
Ak chceme konať slobodne, to znamená plne využiť našu pamäť, musíme prestať priraďovať našim poznatkom hodnoty podľa našej poslednej, či akejkoľvek predošlej emočnej povahy. Musíme k voľbe pristupovať bez charakteru. To však ešte neznamená, že naša sloboda je potom absolútna. Vždy je obmedzená pretože naše poznanie je vždy neúplné, obmedzené. Ale aspoň už nie sme obmedzovaní v šírke nášho poznania.
Bojíme sa že stratíme seba, svoju identitu keď nebudeme lipnúť na svojej minulosti s ktorou sa identifikujeme. Identifikovali sme sa s niečím čo už nejestvuje. S emočným zážitkom v našej pamäti. Nie sme preto vedome prítomní. Naša myseľ sa neustále zaoberá minulosťou a budúcnosťou a vytvára strach.

Strach je produktom mysle. Jedným z najpodstatnejších uvedomení človeka je uvedomenie, že nič nevie. Z toho známa okrídlená veta: „Viem, že nič neviem.“ Hovorí sa, že seba a svet môžeme poznať, ale nie mysľou. Preto ak sa stávame otrokmi mysle, to jest stotožňujeme sa s ňou, snažíme sa všetko obsiahnuť mysľou. Vtedy v skutočnosti nepoznávame. Myseľ veci nepoznáva. Nedokáže poznávať. Aspoň nie v zmysle absolútna. Jej úlohou je nachádzať súvislosti, logické postupy. Myseľ je v podstate akýmsi “abstraktérom“, vykresľovačom idey, do ktorej chceme vtesnať všetko. Myseľ veci iba pomenováva. Mysľou nevieme pochopiť čo je to, ale pomenujeme to. Napríklad strom, list, dom. To sú obyčajné pomenovania, ktoré nič nevysvetľujú. Pomenovania majú tendenciu rozdeľovať. Rozdeľujú jednotnú realitu. Vytvárajú hranice s ktorými zároveň vzniká ilúzia identity. Identity čohokoľvek a kohokoľvek. Vytvára to ilúziu poznania a dočasného uspokojenia. Takto vzniká aj odlišný uhol pohľadu. Každý má na rovnaký predmet svoj odlišný pohľad, či prístup k nemu. Každý má za sebou inú minulosť, iné skúsenosti a iný emočný základ. Pre každého to isté znamená niečo iné. Každý dôveruje svojim doterajším skúsenostiam a stavia na nich svoju identitu. Nie je preto ochotný prijať názor druhého. Veď by tým poprel svoju podstatu, minulosť, s ktorou sa identifikuje. Dostane strach a radšej odmietne nový pohľad. Sami na seba sa pozeráme inak, ako nás vnímajú druhí a rovnako my druhých vnímame inak ako oni seba. Ak myseľ pomenováva, vznikajú hranice. Ak sú hranice, vznikajú identity. Identity majú rôzny pohľad a z toho vzniká konflikt.
Konflikty nás unavujú, spôsobujú utrpenie. Preto tento svet skúmame, aby sme sa dopátrali akejsi podstaty, ktorá by všetko vysvetlila a ukončila tak konflikt. Utrpenie. Objavujeme nové svety, kontinenty, nové hviezdy, galaxie… Skúmame ľudské telo, delíme ho na končatiny, trup a hlavu, na svaly a kosti, bunky a DNA,… Rozbíjame kameň na menšie kryštály, tie delíme na molekuly a tie na atómy. Rozbíjame atómy na elektróny, protóny, neutróny a nič. Stále vytvárame hlbší, vyšší a širší horizont “poznania“, šialenú myšlienkovú konštrukciu a stále niet podstaty, ktorá by zjednotila naše názory a ukončila tak stav konfliktu.
A tak stále pretrváva stav neuspokojenia z nepoznania a s tým spätý permanentne prítomný strach z neznámeho. Strach, ktorý priebežne už ani nevnímame, ale vždy sa prejaví v kritických situáciách. A preto akúkoľvek myšlienkovú konštrukciu o svete a o živote, ktorú sme doteraz mali, musíme zahodiť. Pretože je evidentné, že je nepravdivá. Že naša identita je nepravdivá, pretože stojí na mylnej predstave. Rovnako ako máme mylné predstavy o iných ľuďoch. Preto ľudia v skutočnosti nie sú tým, za koho ich považujeme. Naše Ja je… …nie je. Je výsledkom poznávania mysľou, ktorej poznanie je vždy obmedzené. Preto myseľ je vždy obmedzená. Pokiaľ budeme stotožnení so svojou mysľou a budeme sa snažiť spoznať napríklad sami seba, nikdy sa nespoznáme. Myseľ sama seba obmedzuje. Je to ako by chcela ruka uchopiť samú seba.

Samozrejme bez JA nemôžeme žiť. Ale toho sa nemusíme báť. Ako náhle zahodíme minulosť, začíname automaticky tvoriť ďalšiu. Avšak vždy chybnú a preto nesmieme na nej lipnúť. Aj tú musíme potom zahodiť a začať znova. Veď sa aj zvykne hovoriť: „Netreba brať život príliš vážne.“ Často vídame typy, ktoré označujeme pojmom „zásadoví ľudia“. To sú práve tí, ktorí príliš lipnú na svojej minulosti. Sú nepružní v porovnaní s ľuďmi pripúšťajúcimi omyl. (Jednou z vlastností ľudí uvedomujúcich si svoju omylnosť a mentálne závislosti je súcit.) Bez Ja sa síce žiť nedá, to však neznamená že musíme byť jeho otrokom. Ak si uvedomíme iluzórnosť Ja, uvedomíme si zároveň, že ním nie sme. Nie iba ním. Dostávame sa do pozície pozorovateľa a vôbec sa nás potom nemôžu dotknúť veci, ktoré sú inak tak prudko osobné.

Prítomnosť (kľúč od duchovnej dimenzie)

V situáciách ohrozujúcich život niekedy prirodzene dochádza k posunu vedomia od času k prítomnosti. Minulosť a budúcnosť osobnosti dočasne ustúpi do pozadia a nahradí ich intenzívne vedomie prítomného okamihu, ktoré je veľmi tiché a zároveň mimoriadne bdelé. Z tohto nastavenia vedomia prichádza potom informácia o všetkom, čo treba urobiť.
Práve preto niektorí ľudia milujú nebezpečné aktivity, ako napríklad horolezectvo alebo preteky automobilov. Hoci si to možno neuvedomujú, nútia ich vstúpiť do prítomnosti – do intenzívneho stavu, v ktorom cítime, že žijeme nezávisle od času, našich problémov, myslenia, bez bremena vlastnej osobnosti. V takých situáciách sa vystúpenie z prítomného okamihu môže rovnať smrti. Dosiahnutie tohto stavu nanešťastie závisí od istej konkrétnej aktivity. Aby ste ho pocítili, nemusíte však liezť na severnú stenu Eigeru. Do tohto stavu môžete vstúpiť hneď teraz.
Duchovní majstri sa oddávna zhodujú v tom, že kľúčom k duchovnej dimenzii je práve prítomnosť. Napriek tomu sa však zdá, akoby to ostávalo tajomstvom. Rozhodne sa o tom neučí v kostoloch a chrámoch. Keď sa vyberiete do kostola, môžete počuť slová ako „nestrachujte sa o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň sa o seba postará“, alebo „kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre kráľovstvo Božie“. Takisto môžete začuť pasáž, v ktorej sa hovorí o krásnych kvetoch, ktoré sa nestarajú o zajtrajšok, len s ľahkosťou existujú vo večnej prítomnosti a Boh sa o ne štedro stará. Hĺbku ani radikálnu povahu týchto učení si ľudia neuvedomujú. Zdá sa, že nikto nechápe, že majú byť žité a priniesť nám hlbokú vnútornú transformáciu.
Podstata zenu spočíva v pohybe „na ostrí žiletky“ prítomnosti. Ide o to, byť tak naplno a dokonale prítomný, že nijaký problém, utrpenie, jednoducho nič, čo nie je vašou podstatou, vo vás neprežije. V prítomnom okamihu pri absencii času sa všetky vaše problémy rozplynú. Utrpenie si vyžaduje čas, v prítomnosti prežiť nedokáže.
Keď chcel veľký zenový majster Rinzai odviesť pozornosť svojich žiakov od času, zdvihol prst a pomaly sa spýtal: „Čo tu v tomto momente chýba?“ Je to silná otázka, ktorá si nevyžaduje odpoveď na racionálnej úrovni. Jej účelom je upriamiť vašu pozornosť hlboko do prítomného okamihu. Podobná zenová otázka znie: „Ak nie teraz, tak kedy?“
Prítomnosť je zásadná aj v učení sufizmu, mystickej vetve islamu. Sufijovia hovoria? „Sufi je synom prítomného okamihu.“ Rúmí, veľký básnik a učiteľ sufizmu tvrdí: „Minulosť a budúcnosť sú závojom, ktorý nám zakrýva pohľad na Boha, spáľte ich v ohni.“

Krásne to vyjadril majster Eckhart, duchovný učiteľ z 13. Storočia:

„Čas bráni svetlu dotknúť sa nás. Na ceste k Bohu niet väčšej prekážky, ako je čas.“

– Eckhart Tolle

Lezenie je šport vykonávaný z dvoch dôvodov. Ten prvý, aspoň vo väčšine prípadov predstavuje potrebu Ja predvádzať sa. To samozrejme platí aj pre iné športové aktivity a rovnako aj pre činy v praktickom živote. Potreba obdivu, uznania a prvenstva pred opačným pohlavím premietajúca sa aj do spoločenskej prestíže, dokáže človeka vyhnať do priam šialených situácií. A to všetko pre iluzórne Ja, ktoré sa toľko obáva že zanikne. Pre klamnú identitu, ktorej sa bojíme zriecť. Zavše sa stáva, že napríklad počas lezenia, dôjde k tomu, čo popisuje vyššie spomenutý Eckhart Tolle. Dôjde k zažitiu prítomnosti. Oslobodenia sa od svojej iluzórnej identity – oslobodenia od strachu. To je druhý dôvod, prečo niekto lezie.
Mystici vravia, že čas a priestor sú v skutočnosti iba ilúzia. Sú iba produktom mysle, ktorá tvorí minulosť a sama sa ňou zaoberá a na jej základe plánuje budúcnosť. Ani jedno ani druhé, ani minulosť ani budúcnosť nejestvujú. Je iba prítomnosť, akoby rozhranie medzi minulým a budúcim. Bezrozmerná, večná.

„Všetka zámerná činnosť mysle je pokračovanie mysle. Všetko, čo má pokračovanie, prebieha v čase. Skutočnosť môže prísť len vtedy, keď čas skončí. Myseľ sa nemôže vzdať – jediné, čo môže urobiť, je dosiahnuť pokoj.“

„Vedome i podvedome nechceme vidieť, ako podstatné je pasívne uvedomenie. V skutočnosti totiž nechceme svoje problémy stratiť, pretože čo by sme boli bez nich? Radšej lipneme na tom, čo poznáme, akokoľvek je to bolestivé, než by sme riskovali za niečím ísť, keď ani nevieme, kam môžeme dôjsť. … Myseľ by bola stratená, keby sa nezaoberala problémami; myseľ sa problémami živí, či už sú to problémy osobné, svetové, politické, náboženské, ideologické alebo kuchynské. … Myseľ, ktorá je pohltená svetskými problémami, je ohlupovaná úplne rovnako ako myseľ, ktorá je zamestnaná svojím duchovným vývojom. Problémy posilňujú predstavu Ja a Moje, a zaťažujú tak myseľ strachom.”

– Jiddu Krishnamurti

Napísané pri všetkej skromnosti s vedomím možnosti omylu, ale pokiaľ článok pobavil, tak splnil účel