Zakázané chyty, či dokonca povinné chyty v cestách. Téma, ktorá doteraz nemá jasného víťaza.
Naposledy som na tento problém narazil keď sme boli v Mišja Peči. Viacerí sme skúšali Marjeticu. Ukázalo sa, že najťažšia časť cesty, to čo robí Marjeticu Marjeticou, sa dá obliezť bez evidentného odklonenia sa od cesty. Takých ciest je obrovské množstvo a vyskytujú sa v celom spektre obtiažnosti, nezávisle na oblastiach. Čo si myslieť o ceste kde prvovýstupca úmyselne volí ťažší priestup a vynechá madlo či nohand? Zakázané chyty, čiary na skale, odbité či zasikované madlá…
Pôvodne bola idea jasná, priestup stenou čo najjednoduchšou, najlogickejšou líniou. No ako sa stále akútnejšie objavovala potreba ťažších ciest, objavil sa celkom jednoduchý spôsob ako zvýšiť obtiažnosť u novovznikajúcich ciest. Dokonca aj tam, kde bola príroda nadmieru štedrá na chyty, mohli vzniknúť ťažšie línie. Je to jedna z možností ako zvyšovať obtiažnosť ciest. Tieto obmedzenia však nie sú len lokálnou hrou domorodcov, či výsadou oblastí kde nie je priestor.
Je rozdiel či ide o nový spôsob prelezu, alebo autor úmyselne vynechal oddychové miesto, chyt, či špáru (už spomínané čiary). Bežne sa totiž stáva, že sa objaví nový soft, chyt a cesta sa zľahčí.
Je na každom z nás ako bude takéto cesty liezť. Dôležité je však byť poctivý k sebe. Vynechaním týchto obmedzení, nástupom z kamennej pyramídky, to všetko má vplyv na obtiažnosť… v podstate už ide o inú cestu. Etika je krehká záležitosť, ale vyvíja sa a tak je to dobre. Ortieľ či sa držať pôvodnej línie, alebo nie musia povedať tí ktorí cestu liezli no nezabúdajme “ojebávaš vždy len sám seba” !
