40+

Som v obchode s potravinami a kupujem si sušienky na zajtra. Cez obed ma vždy prepadne na skalách hlad a chlieb s maslom nie je práve tá najlepšia voľba. V tom mi padne zrak na keks s názvom Brumík. Žeby znamenie? Fúha!!! Zajtra sa chystám znovu do Súľova na Brumíka, miestne to 8c. V duchu sa sám zo seba smejem, no teraz to určite vylezieš debilko, keď si videl to magické znamenie.

O 12 hodín už šliapeme pod skaly a zrazu je neznesiteľné teplo. Aspoň o 10 stupňov viac, ako pred dvoma dňami. Dole teplomer v aute ukazuje 24 stupňov. Lezenie je na priamom slnku, podmienky sú jasne v kýbli, bude sa šmýkať. Ešte minulý týždeň sme sa tu do pokusov hriali pri ohni a teraz toto. Ale akosi mi to je jedno. Teším sa na pokus. Máme ale málo času, o tretej už musíme prášiť domov, idem s Peťou na kurz plávania. Plán je jasný, každý dá po dva pokusy do Brumíka a rýchlo nazad, do reality. Prvá rozlezovka rovná sa katastrofa. Inokedy si ju hopkám, dnes dva odsady, stredné kĺby prstov ma bolia po Ičových nehumánnych liepakoch, stvorených pre robotov s prstami z ocele. Z toho posledného tréningu sa neviem už štyri dni akosi spamätať. Telo je v pohode, ale prsty mám našrot. Úplne úplne našrot. Ide Ičo, síce sa pred lezením tvári ako prispatý dôchodca lebediaci si na slniečku v kresielku, ale rozlezovka je hop hop hop a je hore. Fúha, dnes vyzerá dobre, hovorím si. Idem druhý rozlez, situácia sa zopakuje, začínam tušiť, že dnes to nebude dobré. Prinútim sa skúsiť kľúčovú pasáž Brumíka, ale nula bodov, kričím dober. Nie som to schopný ani kroknúť. Chvíľu povisím a idem znovu aj cez bolesť, už je to lepšie, preliezam ju. No, musíš sa riadne rozvisieť na kameni na háčik, inak tie prsty dnes nerozhýbeš, vravím si. Nastupuje zívajúci dôchodca, hop hop hop, 8b PP ako druhý rozlez. Dnes som tu jasne do počtu, istič. Ale akosi mi to nevadí, dnes mi nič nevadí, ani teplo, ani únava, ani málo času. Verím v prelez, som pokojný, úplne pokojný. Ale skôr som asi úplne vymletý, inak to nevidím. Ale veď som videl Brumíka v potravinách, aj som si ho chytil do ruky, to musí stačiť! Idem tretiu rozlezovku, celú druhú polovicu Brumíka v kuse. Nie je to až také zlé, preliezam, aj keď s bandaskami. Ičo ide už na pokus.

Ten náš slávny Brumík je 40 kroková linka plus pár rajbáskových krokov na vydýchanie na záver. Prvý prelez a klasu mu udelil ostravák Pen Šindel, výkon bez rešpektu rýchlo zopakoval miestny drtič Miro Tarhaj. Prvých 20 krokov je povinná jazda, ktorá v sebe skrýva 3 ťažké miesta, ale keď lezieš Brumíka, musia z nich byť už ľahké miesta. Nevnímaš ich, jednoducho to cez ne prevalíš rýchlosťou rýchlika. Potom je flek, ktorý sa neviem prečo volá oddych. Čím viac tu oddychuješ, tým šance klesajú. Úplne jednoduchá matematika. Proste namádžovať, pár hlbokých nádychov a poďme preč. To je prvých 20 krokov. Potom nasledujú dva kroky a si v kľúči. Nepríjemný prekrok, kde je výška zrejmou výhodou, lebo vždy mi tu strelí noha a hompáľam sa tu iba za ruky. Za tým sada dynamických poskokov po bočostiskoch. Tu až po 30 krok môžeš spadnúť hocikde a hocikedy. Ja som padal iba tu, inde som v ceste nepadol, ani Ičo. Ten stred cesty je zabijak. Všetko sa dá liezť iba dynamicky, poskokmi. Aj cvakanie istenia je tu limitné. Spadneš čerstvý a nevieš prečo. A zas a znova. Niečo si netrafil, ako si mal a už sa vezieš. Ďalší, už lepší, ale stále zlý oddych je v 30 kroku. Vždy som si vravel, že keď sa dohrabem až sem, už to doleziem. Ale je tu ešte 37 krok – nočná mora nádejného prelezcu. Vrcholový krok z cesty Méďa Béďa, tu sa totiž cesty spájajú. Nepríjemný fix, kde sa nekompromisne padá. Potom ešte pár silových krokov na úplný záver, ale verím, že tu by už normálny človek z tejto planéty nepadol, aj keď minulý týždeň nám Kmocho v Méďovi predviedol, že áno, aj tu sa dá spadnúť, a hneď dva krát po sebe. No super. V 40 kroku našej linky. Tak toto je ten náš Brumík.

Čas beží, zrazu je kopec hodín a treba už dávať pokusy. Ide Ičo. Prvých 20 prevalí úplne s nadhľadom, sklepne, namádžuje, raz dva a je v kľúči. Drtí to s maximálnou prevahou, iba čumím. Najťažší krok celej cesty je krok z šikmej lišty a vysokej nohy do stisku. Ičo sa v tom kroku dvíha, v tom mu spodná ruka strelí, obláčik mádža imidžovo sprevádza jej švih a v stotine sekundy mi to príde nesmierne atraktívne, také akčné, ako z lezeckého filmu za veľké prachy. Ale chlap padá. Teplo! Teplo! Teplo! Dá zopár nadávok a musím ísť ja. Vytláčam posledné zvyšky tekutého mádža z tuby, akosi veľa som si ho vytlačil, ale nevadí, čo už s ním, naspäť ho už nedostanem. Napatlám hrubú vrstvu, počkám, kým vyschne a ide sa na to. Moja zásada je prvých 20 krokov valiť čo to dá, nemádžovať. Lenže už po úvodných krokoch mi v náleze do previsu kvapne zvyšok tekutého magnézia do oka. Neznesiteľne to štípe, zanadávam, ale mne to dnes nevadí, nerozhodí ma to. Dnes ma nič nerozhodí. Veď Brumík v obchode to istí, nie? Prekonám bolesť v oku a šprintujem. Hop hop hop a prvá dvacka je štandardne za mnou. Cítim sa čudne, ani zle, ani dobe. Bolo už aj lepšie, aj horšie. Už to neriešim, mozog je vypnutý. Oddych skrátim na minimum a idem na to. Prvý krát mi v pokuse nevypadnú v prekroku nohy. Šikmá lišta je tu. Olé!!! Už mám aj stisk. Tu som spadol minule. Hop a som o krok ďalej. Cvak hop hop a som v druhom oddychu. Kurva, to snáď nie je možné, to dnes? To fakt? Ešte ma čaká nepríjemný dolez. Hneď ten mozog vypnem a tvárim sa, že sa rozliezam. Keď začneš pochybovať, koniec cesty ťa zožerie, najmä 37čka v Méďovi. Úplne to potieram, tvárim sa, že nemám na lopate prvé 8c v 41 rokoch. Tvárim sa, že akože nič, ja tu nie som, nebojujem o nič, len to chcem v kuse doliezť, nič viac. Som úplne vypnutý, Ičo ma síce povzbudzuje, ale ja to nevnímam, iba by ma to rozhodilo. Načo povzbudzovanie, veď sa iba rozliezam, nie? Oddych je tu dnes omnoho kratší ako zvyčajne, veľmi rýchlo začínam chytať bandasky, rýchlo preč odtiaľto. Hop hop a som v 37čke. V pohode fixujem obávaný krok a chytám ďalší chyt. V hlave sa mi okamžite rozsvieti červené svetlo: Kmeťo, ty by si to mohol vyliezť! Hneď ho v tej sekunde vypnem, lebo sa tu z toho ešte na konci cesty poseriem. Neotravuj ma svojimi výplodmi, mozog. Ďalšie kroky idú v pohode, som nad hranou. Aj si od radosti zakričím, ale hneď sa schladím, poďme k zlaňáku chlapče! Tých pár delikátnych rajbasových krokov si už len vychutnávam a som hore. Asi ten Brumík v obchode, určite, inak si to neviem vysvetliť. Párkrát si zakričím a chytro prekefovať cestu Ičovi. Zliezam to, vycvakávam sa a zoskakujem cestu, kefujem poctivo všetky chyty v strede. Ičo ma spúšťa dole, mám chvíľku eufórie, je ma plný les. Ičo dáva 40 minútový oddych, ja sa balím. Vravím mu, že ja to mám naplánované tak, že to vylezieme obidvaja v jeden deň. Ičo ide na to. Už sa netvári ako dôchodca. Je sústredený, pripravený na vec. Znovu jasná drvivá prevaha , tentoraz sa ruka nešmykne a chlap je tiež v 30ke, v druhom oddychu. Doteraz jeho najlepší pokus, takmer prelezená cesta! Čosi ševelí o slabej pravačke, ktorú potrebuje na 37čku, ale je to Kecal, moc mu neverím. Ešte mu aj mobil zvoní, volá Lumírek, ten si teda vie vybrať čas a pozvoniť, čo to dá. Dosť dlho oddychuje, potom zahlási, že už je načase ísť. Hop hop a je tu 37čka, Ičo sa šteluje, trvá to len stotinku sekundy, ale zrazu letí od steny. Už to nie je akčné, ako ten pád predtým. Tentoraz je to na porazenie. Najprv je sklamaný, ale je to už zlomené, len to prísť vyliezť. To je podstatné. Nakoniec je spokojný, 8c už má aj on na lopate. Rýchlo dávame dole presá a padáme domov. Aj chlapi, čo chystajú drevo v lese sa čudujú, dnes idete nejako skoro domov! O polhodinu už v realite. Zápcha v Žiline. O ďalšiu polhodinu veziem Peťu na plávanie a rozmýšľam, čo ďalej. Čo ďalej. Veď sezóna sa práve začína.

PS: Kto na to počas čítania tohoto výplodu ešte neprišiel, tak 40+ je náš vek, ľudia a aj počet krokov v našej cestičke.

PS2: O štyri dni Brumíka preliezol aj Ičo!