Himaláje zblízka

Kto z nás, priaznivcov hôr, nesledoval vždy s napätím a očakávaním postup horolezeckých expedícií v Himalájach? Knihy, fotografie, filmy boli jedinými prostriedkami, pomo­cou ktorých sme mohli dobývať Himaláje i my. Dnes je realita iná. Aj u nás už existujú cestov­né kancelárie organizujúce trek v nepálskych Himalájach. Stačí sa včas prihlásiť, zohnať peniaze, nabrať dobrú kondičku a cesty k šesťtisícovým himalájskym štítom sú otvorené.

Aj nám dvom sa podarilo vďaka sponzorom ab­solvovať mesačný pobyt v Nepále, spo­jený s 3-týždňovým pobytom a “pocho­dom” v Khumbu Himal.

hz 1

Pohľad z Kala Pattanu na Mt. Everest.

Bol to fantastický pocit, prežívať na vlastnej koži slasti i strasti himalájskej turistiky: krásnu modrú oblohu s pália­cim slnkom, ale aj chlad mrazivých nocí a studeného vetra, hučanie búrlivých riek i hukot padajúcich lavín, nedosta­tok kyslíka, bolesti hlavy, ale to všetko zatlačil do úzadia úchvatný pohľad na himalájske sedem a osemtisícovky, ktoré sa zdali byť na dosah ruky, hoci nás od nich delilo ešte tisíc a viac výškových metrov. Prvé zozná­menie sa s Nepálom ces­tou z letiska do centra Káthmándú v nás vyvola­lo zmiešané pocity – pred­mestia s rozpadávajúcimi sa doma­mi a chatrčami, nedýchateľný prach a výfuky dopravných prostriedkov, žobrajúci, ufúľaní obyvatelia hlavné­ho mesta na jednej strane, ale aj ob­chody a obchodíky plné tovaru často vysokej umeleckej hodnoty, znalosť angličtiny, i vedomosti o bývalom Československu na strane druhej. Ne­nechali sme si ujsť príležitosť a po­zreli sme si zblízka Pashupatinat – štvrť známu ako pohrebisko (mŕtvych spaľujú na drevených hraniciach a popol zhŕňajú do rieky), kde vedľa seba žijú budhisti i hinduisti, Sway-ambunat – chrámový komplex na vŕš­ku nad Káthmándú, z ktorého do všet­kých kútov krajiny hľadia Budhove oči, i Patan – jednu z najstarších štvrtí hlavného mesta.

Hoci naším prvoradým cieľom boli hory, jeden deň sme sa venovali raftingu a na gumových člnoch sme splavili asi 22 kilometrový úsek rieky Trisuli. Nebolo nám veru všetko jedno, keď sa na perejach predok člna dvíhal takmer kolmo dohora, ale všet­ko sme to šťastlivo zvládli, aby sme sa mohli vydať v ústrety tomu naj­väčšiemu dobrodružstvu – putovaniu po Himalájach!

hz 2

Na hranici ľadovca vo výške 5 900 metrov pod Island Peakom.

Naša cesta do hôr začínala riadne krkolomne, 10-hodinovou jazdou autobusom do Jiri po neustále stúpajúcej a klesajúcej horskej ceste ohraničenej strmými zrázmi. Našťastie sme ju nemuseli absolvovať riadnym linkovým autobusom!

V Jiri v nadmorskej výške 1935 metrov začína trek smerom k Mt. Everestu. Stretávajú sa tu skupiny príslušníkov rôznych národov a národností, svoje služby tu ponúkajú nosiči, obchodníci, a všade sa tmolia deti, žobrajúce už nie rupie, ale pero. Give me a pen! – bola najčastejšie sa opakujúca veta z ich úst.

Našu 12-člennú skupinu sprevádza­jú už z Káthmandú dvaja čerti, alias nosiči, Torem a Bobr, takže sme sa mohli vydať hneď na cestu. Čakalo nás 1000-metrové prevýšenie, teda už v prvý deň sme sa dostali takmer do výšky 3000 metrov. Himaláje v prvé dni treku veľmi pripomínali naše rodné Tatry, ale v trochu iných dimenziách.800 – 1000 metrové prevýšenia, stú­pania i klesania sa neustále opa­kovali, takže až od 7. dňa pochodu sme sa dostali trvalé nad 3000 metrov a potom každým dňom stá­le vyššie a vyššie. Takmer celou cestou nás sprevádzali rieky Dudh Kósí a lmja Khóla. Koľko strachu sme prežili na prvých z nespočetného množstva vratkých, húpajúcich sa drevených mostov! Aká bázeň sa v nás rodila, čím viac sme sa približovali k zasneženým končiarom!

V pamäti nám určite zostane 7. deň treku, kedy sme vstúpili na územie Národného parku Sagarmata a po strmom stúpaní sme dorazili do legendárneho Namche Bazaru – šerpskej dediny v nadmorskej výške 3440 metrov. Jednodu­cho stúpaš, zabárajúc sa takmer po členky do prachu cesty obklopenej lesmi, v diaľke sa dvíhajú zasnežené skalné masívy, dolu sa cez pereje s hukotom rúti Dudh Kósí, stretávaš nosičov mužského i ženského pohlavia, nesúcich plne naložené koše, ktorých ťarcha spočíva na popruhu položenom na hlave a prach chodníka neustále víria kara­vány plne naložených jakov. A zrazu sa za zákrutou objaví dedina z ka­menných 2-3 poschodových domov, ktoré vlastne všetky poskytujú základ­né služby prechádzajú­cim turistom ubytova­nie, stravu, turistickú i horolezeckú výstroj a výzbroj i množstvo úžitkových a spo­mienkových predmetov. Naším ďalším cieľom bolo Tyangboche vo výške 3867 metrov, známe kláštorným komplexom, do ktorého investoval aj sir Edmund Hillary, prvý pokoriteľ najvyššej hory sveta. Z Tyangboche sme po prvýkrát uzreli aj my Everest spolu s Nuptse, Lhotse, Lhotse Shar a himalájskym Matterhornom – Ama Dablamom.

Prvé vážnejšie problémy s výškou sa objavili nad dedinou Periche vo výške 4243 metrov. Bolesti hlavy, žalúdočné potiaže a hlavne problémy s dýchaním sa nevyhli ani našej skupine. Napriek tomu sa nám desiatim podarilo vystúpiť na 5545 metrov vysoký Kala Pattar. Priamo pod našimi nohami ležali trhliny ľadopádu Khumbu, po našej ľavici sa vypínala majestátna Pumori (7145 metrov) a pred nami sa nad sedlom Lho La a západným vrcholom týčil v celej svojej nádhere 8848 metrov vysoký Mt. Everest! Nuptse (7896 metrov) a ďalšie sedem a šesťtisícovky dopĺňali túto nádhernú panorámu. A za ňou nás čakal najvyšší cieľ nášho treku – 6189 metrov vysoký Island Peak(lm- jatse).

hz 3

v základnom tábore pod Island Peakom s čertami

Prvý poklad na 6189 m vysoký Island Peak sa nám naskytol nad dedinou Dingboche. Bolo to úchvatné! Lhotse, Island Peak, niekde v diaľke napravo 8463 m vysoký Makalu a celkom blízko Ama Dablam (6856 m). “Náš” Island Peak pôsobil ako poriadny štít. V hlave sa rojili myšlienky: Kam sa my, biedni červíčkovia hrabeme na taký kopec, keď len pohľad naň zatajuje dych? Vydržíme mrazivé noci v stanoch v base campe vo výške 5087 m? Vystačíme s dychom? A čo vrcholový ľadovec? Budú nám himalájski bohovia naklonení a pustia nás do výšok, o akých sme doteraz len snívali?

V 13. deň treku sme vyrazili s naším sirdárom a jedným nosičom z Chhukungu – poslednej šerpskej dediny, do základného tábora. Deň predtým ho pripravili s nosičom Bobrom naši vodcovia – Pavel a Lukáš. Obaja dosiahli vrchol Island Peaku, takže sme získali čerstvé informácie priamo z prvej ruky. Už o piatej popoludní sme pre veľký chlad a bolesti hlavy zaliezli do stanov.

Sobotňajšie ráno 22. októbra nás už o 6. hodine zastihlo na prvom úseku 1100-metrového stúpania, ktoré sme mu­seli za jeden deň absolvovať hore i nadol. Šli sme poma­ly, ťažko sa dýchalo. Medzi 9. a 10. hodinou sme sa deviati stretli na hranici ľadovca vo výške cca 5900 m. ísť ďalej sa rozhodol len Marcel. Ostatní sme schádzali dolu, ale ani to nebolo jednoduché. Marcel sa dostal necelých 70-80 m pod vrchol. Chýbajúce fixné lano mu zabránilo dostať sa na vrchol Island Peaku, ktorý bol na dosah ruky.

Na druhý deň sme sa piati ešte raz pokúsili dobyť vrchol, šlo to však oveľa horšie, ale dvaja z nás sa dostali na miesto pod ním. Fixné lano bolo síce natiahnuté nemeckou výpravou, ale bolo neskoro, nestihli by sa za svetla vrátiť do tábora.

A tak sa skončil náš útok na 6189 m vysoký Island Peak. Väčšine z nás odolal, ale skúsenosti ktoré sme pri výstupe získali, nám nikto nevezme. Tak isto v nás ostanú aj spomienky na nebotyčné himalájske končiare, krásne, vábiace, ale nedovoľujúce každému dobyť ich. No aj tak vďaka za šancu, pokus a návrat!

J. Hrašnová, M. Drobný

zdroj:
Matador 23-24 / 1994
Matador 1 / 1995
Matador 2 / 1995

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.